Vedeli ste, že?
Toto ste o mede možno ani netušili. Už starí Slovania považovali med za pokrm bohov. Tradovalo sa, že ak sa v rodine narodilo dievčatko, do kamenného suda rodina zarobila surové medové cesto, ktoré zrelo, až kým sa dcéra nechcela vydávať. Cesto potom dostala od rodičov ako veno. Tušili ste, že v začiatkoch mohli byť medovnikármi len muži? Dôvodom bola výroba samotných medovníkov, ktorá bola fyzicky veľmi náročná, keďže sa cesto muselo vtláčať do špeciálnych drevených foriem. S nástupom výroby cukru sa od tohto typu výroby upustilo a medovníky s pridaným cukrom sa začali tvarovať pomocou kovových formičiek, ktoré v novšej podobe poznáme už aj my.
Taktiež vás asi prekvapí fakt, že medové cukrovinky boli najskôr výsadou len bohatých ľudí v mestách, chudobní si ich nemohli bežne dovoliť, preto sa nimi obdarovali zvyčajne len na Vianoce. Až postupne sa medovníky stali lacnejšou pochúťkou, vďaka púťam a jarmokom sa dostali aj medzi obyvateľov vidieka.
Pečieme perníky alebo medovníky?
Pomerne často sa slovo medovník zamieňa so slovom perník. Čo je čo? V skutočnosti v tom ani samotní jazykovedci nemajú celkom jasno. Najčastejšie sa rozdiel medzi nimi vysvetľuje tak, že pri výrobe perníkov sa používa okrem medu aj cukor, pričom jediným sladidlom medovníkov je len med. Na druhej strane treba priznať, že v mnohých receptoch na medovníky sa ako ingrediencia uvádza aj práškový cukor.
Druhý rozdiel podľa iných tkvie v použití medu, do perníkov sa zvyčajne pridáva varený med a do medovníkov len surový. Rozdiel môžeme hľadať i v samotnom slove „perník“, ktorý má vraj svoj pôvod v českom slove „pepř“, čiže čierne korenie. Práve to bolo kedysi podstatnou ingredienciou medovníkového cesta, v neskoršom období ho nahradili aromatickejšie orientálne koreniny, ako napríklad škorica, zázvor, klinček či kardamon.
Nech si už svoje vianočné výtvory nazvete akokoľvek, pamätajte, že dôležitejšia ako správny názov je predsa len samotná chuť tejto medovej pochúťky.